Drevo má dušu

Drevo má dušu. A o tom bazovom to platí dvakrát. Vo svojom strede totižto ukrýva mäkkú dužinu, ktorá sa ľudovo volá duša. Bazové drevo zrástlo zo srdcami fujaristov a píšťalkárov už veľmi dávno. Je to azda vďaka skutočnosti, že mäkká duša vedie dobre nebožiec pri vŕtaní, ale určite aj kvôli jeho farbám, zvláštnym krivkám, vôni, dostupnosti a dobrej opracovateľnosti.

Mňa si tento ker, baza čierna (bez černý – Sambucus nigra), podmanil tiež. Už vtedy, keď zberám jeho konáre a vyčkávam, kedy ich budem môcť premeniť na nástroj, cítim ich skryté piesne. Je to vždy dobrodružstvo vidieť osobitosť každého kusa dreva a skĺbiť ju  spolu s vlastným citom a predstavou. Takto vzniká nástroj, v ktorom sa stretáva človek s prírodou, ale aj so svojimi predkami, ktorých myšlienky, pocity a vkus prežívajú vo forme a tvare, ktoré vtlačili do ľudových píšťal. Keď sa takéto píšťaly rodia pod mojimi rukami, cítim za sebou zástup našich otcov, ktorý v mnohom určil moju vlastnú skúsenosť.

Na druhej strane však viem, že tvorím úplne nanovo a novým spôsobom, pretváram a dopĺňam odkaz a tradíciu, aby si našli miesto v súčasnej dobe. Každému nástroju pri jeho zrode potichučky prajem, aby sa vryl do srdca človeka, ktorý ho bude užívať.

Bez dotyku človeka totižto ostávajú hudobné nástroje predsa len mŕtve. Ich duša skutočne ožíva až zovretím prstov hráča, jeho teplým dychom. Až potom vzniká to tajomné iskrenie, ktoré rozoznieva niečo hlboko v nás.