www.fujarka.cz

fujary, koncovky, píšťaly a didgeridoo

výroba hudebních nástrojů

„Byla to dudka, čili sopilka, nebo svistilka. Mladík si na ni dudal všemožné, také několik kozáčků, a ostatní, dokola sesednutí, upřeně pohlíželi na píšťaláka, jako by ho jakživi nebyli viděli, a poslouchali celým tělem, jakoby to nebyli jakživi slyšeli. Jako by to byl pro ně zázrak. A zatím nebyl. Zatím to vše dovedl každý z nich také. Ukázalo se to v přestávkách, kdy všichni na chlapci žebronili, aby jim píšťalku půjčil. Rád by si byl každý zahrál sám. Dudka pak šla z ruky do ruky. Vlastně od úst k ústům. A pokaždé zase všichni hleděli na píšťaláka jako na zjevení a zase všichni naslouchali hře jako divu.“

Ludvík Kuba, český etnograf, v studii „Cesty východní Evropou“

Workshop hry na fujaru či koncovku

Naučiť sa hrať na hudobný nástroj chce odhodlanie, pevnú vôľu, trpezlivosť a vytrvalosť. Keď to človek chce dotiahnuť k majstrovstvu, mal by hraniu zasvätiť celý život. Pre začiatok je však veľmi dôležité získať základnú vedomosť o tom, ako sa na nástroj hrá, ako sa používa. Nadobudnúť radostný vzťah k hudbe, jej hlboké prežívanie. A práve na to sú určené kurzy hry na ľudové píšťaly a ďalšie nástroje.

Keď som sa učil hrať na fujaru či koncovku, trvalo mi pomerne dlho, kým som sa naučil prvé piesne. Bol som totiž bez akéhokoľvek hudobného vzdelania, odkázaný len na trpezlivé spoznávanie fujár a hľadanie spôsobov hry. Dôležitou pomôckou mi bola dostupná literatúra a hlavne nahrávky s píšťalovou hudbou.

Keďže si sám dobre pamätám, aké náročné a zdĺhavé boli moje začiatky, snažím sa ľudí čo najpriamejšou a najjasnejšou formou oboznámiť s fujarou či koncovkou. To, čo som kedysi objavoval dlhé mesiace, podávam im v zhustenej a pochopiteľnej podobe v priebehu víkendu či jedného dňa. Za tento čas sú účastníci väčšinou schopní osvojiť si dve alebo tri ľudové piesne. Toto im môže potom poslúžiť ako základ a kľúč k ďalšej vlastnej práci s fujarou.

Som presvedčený o tom, že naučiť sa ľudovú melódiu je prvým predpokladom na zvládnutie fujary či koncovky. Obzvlášť pri koncovke majú ľudia sklony si len tak popiskovať pre radosť, improvizovať, hľadať svoj vlastný štýl. Proti tomu vonkoncom nič nemám, len sa za tým často skrýva lenivosť a pohodlnosť naučiť sa niečo dôsledne a preniknúť pod povrch. A čo viac, keď sa človek naučí hrať na koncovke tradičné piesne, rozviaže mu to ruky k vlastným improvizáciám a experimentom. Tie však už budú stáť na základe pochopenia možností nástroja.

Výhodou fujár či koncoviek je to, že sú pomerne jednoduché a hra na nich je prirodzená. Preto sú veľmi vhodné aj pre úplných začiatočníkov a ľudí, ktorí s hraním na hudobné nástroje nemajú žiadne skúsenosti. Je čarovné pozorovať ako ľudia, ktorí ešte pred chvíľou boli o sebe presvedčený, že sú hluchí ako poleno, si dosýta užívajú ako si môžu zahrať na fujarke peknú melódiu.

Po akom takom zvládnutí hry si vyskúšame aj improvizáciu, kde si každý bez ostychu môže vyskúšať pohrať sa s nástrojom, za podpory kruhu ostatných zúčastnených, ktorí ho dopĺňajú. Tiež je zaujímavé počúvať improvizácie dvojíc, ktoré sa stávajú živými rozhovormi. Vyvrcholením býva improvizácia celej skupiny, kedy sa tóny a melódie jednoducho nechajú plynúť.

Pre rozšírenie obzorov je vždy na kurzoch možnosť vyskúšať a vypočuť si ďalšie ľudové píšťaly, fujary, drumble a gajdy a tiež sa niečo dozvedieť o tom, kto, ako a pri akých príležitostiach ich používal.

V neposlednom rade bývajú tieto kurzy veľmi príjemným stretnutím nevšedných ľudí, takže okrem zdieľania toho hudobného sa tu medzi ľuďmi vymieňa aj mnoho iných skúseností, vedomostí a zážitkov.

Po večeroch je vždy príležitosť zúčastniť sa voľnej hudobnej zábavy, kedy z neviazaného cinkania, štrkania, bubnovania, pískania, spievania či iného zvukobudenia vznikajú nečakane pekné veci.

Keď sa toto všetko spojí spolu s pokojnou uvoľňujúcou náladou miest, na ktorých sa kurzy odohrávajú, vzniká tak udalosť, z ktorej si každý odnáša trochu tepla pri srdci.