Premena dreva

Keď opadne lístie, dni sú krátke a nebo je väčšinu dní opantané šedivou záclonou, prepadáva ma neodolateľná túžba vybrať sa do krajiny a hľadať. Preliezať zarastené medze a háje a snoriť za dlhými rovnými kusmi bazového dreva, tak ako to robilo už nespočetne veľa pokolení fujarášov a píšťalkárov.

Je to túžba po sviežom a čírom zvuku. Preto nelením a obúvam si obité tenisky a obliekam sa iba naľahko, však posledné roky zimy za nič nestoja! Na opasku sa mi miesto valašky hompáľa pílka „ocaska“. Takto vyzbrojený vyrážam z môjho privátu na okraji Brna a mierim za svojim osobným dobrodružstvom.

Netreba ísť ďaleko, kúsok odtiaľ je železničný násyp, ktorý je porastený bazovými kríkmi na dĺžke asi jedného kilometra. Už z diaľky ich zdravím a začínam sa predierať zaburinenou dôsledne odvodnenou nivou tunajšieho potoka. Preskočím ešte zopár odpadkov, ktoré tu „upratali“ miestni, a už sa môžem pílkou zahryznúť do prvého bazového kmeňa. Budúca fujara už teraz zažíva parádnu muzičku, do odhodlaného rytmu chrústania mojej pílky sa pridáva neústupný hukot motorov aut rútiacich sa po neďalekej diaľnici a  občas do toho svoje pribuchotá vlak. Jeho cestujúci vítajú spestrenie pohľadu z okna – podivná postavička s pílkou zakliesnená v kríku im ozvláštňuje inak okukanú scenériu.

Po niekoľko dňovom ťažení je v blate pri ceste naťahaných už dosť drúčkov a tak ich s pomocou kamarátovho auta s vlečkou odvážame do jednej z hál starej Zbrojovky v Brne. Tu budú teraz niekoľko rokov schnúť.

Keď príde čas, zavŕtam sa do voňavého presušeného dreva nebožiecmi. Aby som vyvŕtal konár po celej dĺžke, musel som tieto vrtáky predĺžiť navarením na oceľové tyčky, krivé kusy treba pred vŕtaním napnúť a vyrovnať svorkami. Potom už robota ide ľahko a budúce nástroje opäť zažívajú hudbu, tentokrát je to rytmus odkrajovaného dreva, ktoré sa zbaľuje do brucha nebožieca. To všetko znie medzi potrubiami vyprázdnených priestorov fabrických hál, kde kedysi duneli stroje pri výrobe zbraní.

V jemnejšej práci pokračujem už doma, kde mám v izbe na písacom stole pripevnený zverák. Po pár hodinách práce na vyrezávaní okienka, či vŕtaní hmatových otvorov, skracovania, zarovnávania a čistenia sa miestnosť skôr podobá na drevárničku... To mi však nebráni v tom, aby som počas výrobného procesu nevzdelával píšťaly reprodukovanou autentickou ľudovou hudbou, ktorá sa ochotne rinie z môjho CD prehrávača.

Vrstva jemného prachu všade navôkol prezrádza, že som práve dobrúsil ďalšiu várku píšťal. Po tom, ako som zamietol aspoň ten najväčší neporiadok, nelením a prelievam píšťaly ľanovým olejom, aby sa im popravil zvuk i vzhľad. Pri tom sa priestor napĺňa mne dobre známym a príjemným mastným pachom. Keď nástroje obschnú od oleja, stačí na ne naniesť šelak a je hotovo.

Pred tým, ako prvýkrát fúknem do hotového nástroja, pociťujem zvedavosť. Konečne prichádza jeho vlastná hudba! Ten zvuk, vznikajúca tajomná pieseň má silu opantať ľudskú dušu. Dať jej krídla a odniesť ju tam, kde sa môže stretnúť s myšlienkami svojich otcov, s dušami predkov, so svojim rodom. Takáto hudba človeka hojdá a tak zatváram oči, aby tóny lepšie rozhýbali moje telo a prestúpili moju bytosť. Netrvá dlho a pred mojim vnútorným zrakom sa začne mihať skrumáž farieb a geometrických tvarov. Usporadúvajú a preskupujú sa do neskutočne nádherných obrazcov podľa toho, ako plynie hudba.

Postupne sa rozpamätávam a uvedomujem si, odkiaľ sú mi známe pravidlá tohto prastarého umenia – poznám ich z krajiny, z toho, akým spôsobom rastú stromy či kvety, ako tečie voda či fúka vietor, ako sa hýbu zvieratá. Je to len pár jednoduchých stavebných kameňov, vzorcov a ich kombinácii, ktoré vytvárajú túto nekonečnú rozmanitosť pretekajúcu časom aj priestorom. Všetko sa to mení niekde z hĺbky od stredu, priamo od zdroja.

A tak nad celou mojou životnou cestou sa spolu s výrobou hudobných nástrojov rozohrala magická hudba, zjavil obraz, ktorý robí každý krok na tejto pozemskej púti, hoci by bol aj ťažký, radostným.